Tünde Bajáková
XXI. storočie
Život človeka. Zhon náhliacich sa ľudí niekam do neznáma. Pripomína to benzínovú stanicu. Clovek príde, zoberie, čo potrebuje a náhli sa dalej. Späť do zhonu a ruchu.
Vnímajuca svet, milujúca lásky a stretnutia, hľadajúca ľudí a šťastie... Zoznam autorových rubrík: Moje oči a všetko čo nimi vidí, Ľudstvo a človečenstvo, Súkromné, Nezaradené
Život človeka. Zhon náhliacich sa ľudí niekam do neznáma. Pripomína to benzínovú stanicu. Clovek príde, zoberie, čo potrebuje a náhli sa dalej. Späť do zhonu a ruchu.
Sadla na stoličku, oprela sa a nohy si vyložila...Na stôl. Hlavu naklonila. Doľava. Oči uprela na dvere, vysoké, hnedé, drevené dvere. Pohľad zabodla do kľučky. Prázdny pohľad neustále upretý na kovovú kľučku. V rukách stískala fotku. Na fotke ona a on. Aké klišé.
Opäť to urobil...Podviedol ju už po štvrtýkrát za ich manželstvo.. Opäť.. Slzy jej stekajú po tvári, v očiach sklamanie, bolesť, zrada, strach, láska..
Je to vážne krásne. Ako stojím uprostred lúky a obzerám sa naokolo. Tráva, lúče slnka, oblaky. Pocit. Milujem to.
Jedného dňa, potom, čo si podmaníme vietor, vlny, príboj a zemskú príťažlivosť, ovládneme aj odhodlanosť lásky. Bude to druhý raz v histórii sveta, čo ľudia vynájdu oheň.
Ako som v jeden podvečer cestovala autobusom, zahliadla som na cintoríne pohreb.Smutná udalosť a ešte smutnejšie zhromaždenie ľudí, ktorí sa majú radi, -pomyslela som si, pohľadom upretým na tých ľudí, čo tam stáli.Všetci boli oblečení do čierna, mali smutný výraz na tvári a v rukách silno zvierali papierovú vreckovku, ktorou si utierali slzy stekajúce po lícach..Pomyslela som si, že toto by som nechcela zažiť teraz ani potom..